Poďme spolu plávať

Dobrý vzťah bez dôvery nefunguje. Príde na to aj Zachariáš, avšak trocha neobvyklým spôsobom. Hlavný hrdina knihy Daniela Rušara a ilustrátorky Adely Režnej Zachariáš a studená voda (Selves, 2020) je zvedavý chlapec, ktorý nasáva podnety z okolia.

Na výlete s otcom uvidí plávať muža v hlbokej studenej vode. Ako je možné, že mu nie je zima? Otázka vŕta Zašovi v hlave, a tak sám začne skúšať nielen svoju odolnosť voči zime, ale rovnako aj odolnosť svojich vzťahov s rodičmi.


Zachariáš a studená voda Obálka knihy
Zachariáš a studená voda
Daniel Rušar
Vydavateľ: Selves, 2020
Formát: kniha
Ilustrátor: Adela Režná
ISBN: 978–80–99989–04–8
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Zachariáš sa otužovaniu začne venovať postupne, neskočí hneď do vody. Skúša ísť do školy bez zimnej bundy a nenosí rukavice. Sú to maličkosti, ale jeho rodičom, starým rodičom a spolužiakom sa takéto konanie zdá zvláštne. Odhovárajú ho aj vystríhajú, že mu otužovanie môže ublížiť. Zachariáš dostane strach a stratí istotu. Na svoju túžbu zažiť pocity plavca zo studenej vody na chvíľu zabudne.

Jedného dňa uvidí v televízii muža, ktorý medituje na snehu, a ženu, ktorá pláva s bieluhami vo vode pod ľadom. Vďaka tomu si znova spomenie na plavca a vráti sa k nápadu otužovania.

Na prechádzke s otcom neodolá túžbe, impulzívne skočí do studenej vody a skúsi plávať. Zistí, že mu to robí radosť a v otužovaní sa chce ďalej zlepšovať.

Zašov otec je vydesený, považuje jeho správanie za neuvážené. Zachariáš však opíše otcovi svoje pocity a poprosí ho, aby mu dôveroval. Otec mu sľúbi, že to skúsi. Vďaka tomu Zašo nadobudne stratenú istotu a postupne si získa dôveru rodiny a svojho okolia. Nakoniec otužovanie vyskúša aj otec a Zachariáš mu dôveru opätuje.

Hoci sa Zachariášova netradičná záľuba vyznieva ako trochu extrémny príklad toho, po čom všetkom môže dieťa túžiť, autor sa snaží poukázať na to, že pri detských aktivitách je dôvera a sebaistota podstatná. Práve pre toto je pri čítaní knihy dôležitá prítomnosť dospelej osoby, rodiča či pedagóga, ktorý má skvelú príležitosť malému čitateľovi vysvetliť, že Zachariášovi nejde o to, aby v zime nenosil čiapku či rukavice. Hrdina iba objavil svoju vášeň a otužovanie mu robí radosť. Dieťa si tak do príbehu môže dosadiť vlastné túžby a predstavy o aktivitách, ktorým sa chce venovať.

Daniel Rušar zvyčajne píše o vzťahoch a náročných situáciách, ktoré v nich môžu nastať. Aj táto kniha patrí medzi tie, ktoré by deti a rodičia mali čítať spoločne. Nejde o dobrodružný príbeh, kniha neobsahuje prekvapivé zvraty a nečakané závery. Je len sondou do duše chlapca, pokojné pátranie po odpovediach na dôležité otázky. Dieťa vďaka príbehu o Zachariášovi príde na to, že ak po niečom túži a pociťuje neistotu, môže sa zdôveriť svojim blízkym. Rodič si pripomenie, aké dôležité je viesť s dieťaťom dialóg, budovať dôveru a neustále ju upevňovať.

Slovenský komiks opäť na papieri

Na svete je v poradí už siedmy komiksový zborník Pomimo, projekt nadšencov z občianskeho združenia s rovnakým názvom. Aktuálne siedme vydanie sa celé nesie v znamení tohto čísla. Sedem autorov v ňom vytvorilo komiks na jeden zo siedmich smrteľných hriechov.

Na to, čo a kto je Pomimo, sme sa pýtali ilustrátora, komiksového tvorcu a pedagóga Dávida Marcina.


Pomimo #7 Obálka knihy
Pomimo #7
Vydavateľ: Pomimo, 2020
Edícia: Sedem smrteľných hriechov
Formát: zborník
Ilustrátor: Klaudia Bulantová (obálka), Peter Csányi, Ladislav Dlhý, Katarína Dudášová, Martin Engler, Lukáš Freytag, Martin Schwarz, Brian Terrero, Barbora Lovíšková
Jazyk: slovenčina
 

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Kde sa zrodil nápad vydávať zborník Pomimo a kto stojí za jeho vznikom?

Pomimo vniklo v roku 2014 na pôde Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Založil som ho so spolužiakmi v Ateliéri voľnej grafiky a ilustrácie. Študentský projekt fungoval nezávisle od vyučovania, preto sme si aj zvolili názov Pomimo. Vnímali sme, že v škole sa komiksu nevenuje dostatočná pozornosť. Začali sme organizovať prednášky a workshopy, snažili sme sa osloviť publikom v škole a okolí. Zistili sme, že vhodným prístupom vieme vzbudiť záujem o toto médium.

Prečo škola nevenovala komiksu väčšiu pozornosť? Komiks predsa súvisí s ilustráciou?

Keď som študoval, doznievala predstava, že komiks nie je high art médium. Okrem toho, väčšina vyučujúcich sa komiksu nevenovala. Nepovažovali ho za niečo, čo by sa malo vyučovať. Stará škola, povedzme to takto priamo.

Aj napriek tomu sme však komiksy mohli robiť, ale na našu tvorbu sme nedostali adekvátnu spätnú väzbu. Nikto sa nám nevedel profesionálne vyjadriť k storytellingu, či rozmiestneniu panelov. Pozerali sa na to ako na ilustrácie, čo je chyba.

V súčasnosti sa to postupne mení. Katedra vizuálnej komunikácie sa už tretí rok programovo komiksu venuje. Najmä prostredníctvom prednášok a krátkeho workshopu, na ktorom si študenti nakreslia vlastný komiks na danú tému. V Ateliéri voľnej grafiky a ilustrácie si tento rok komiks zadali ako semestrálnu tému. Komiks sa pomaly stáva trendom aj v oblasti vysokých umeleckých škôl. Či to vzali za správny koniec, je otázne.

Komiks je v niečom podobný ilustrácii, ale je nutné ho separovať v spôsobe tvorby a metodike. Nedá sa vyučovať a hodnotiť rovnako ako ilustrácia.

Čo odlišuje komiks od ilustrácie? Môžeš to vysvetliť podrobnejšie?

Ilustráciu chápeme ako jeden obraz, v ktorom je vyrozprávaný či naznačený nejaký príbeh. Komiks je sekvencia vedľa seba kladených obrazov, ktoré na seba logicky nadväzujú a tak tvoria príbeh. O ilustráciu ide aj vtedy, ak je v nej použitá komiksová bublina alebo je nakreslená v „komiksovom“ štýle. Typický príklad sú Shootyho kresby v novinách, ktoré komiksom nie sú. Sú to karikatúry alebo ilustrácie. Ak by takéto ilustrácie boli vedľa seba dve a nejakým spôsobom by na seba nadväzovali, už by išlo o komiks.

Začiatky Pomimo zrejme neboli jednoduché. Nebál si sa reakcií z akademickej pôdy? Predpokladám, že viac vás prijali spolužiaci z odboru a kamaráti.

Reakcie pedagógov som sa nebál, pretože sme to nerobili pre nich. Fanúšikovia sa však našli aj medzi nimi. Ide práve o tých pedagógov, ktorí momentálne rozbiehajú komiksovo ladené projekty. Je pravda, že spolužiaci to prijali pozitívnejšie a s väčším záujmom.

Vedeli ste hneď, ako chcete popularizovať komiks, alebo sa to vyvíjalo postupne?

Už od strednej školy som chcel založiť nejakú platformu pre rozvoj slovenského komiksu. Mal som teda nejakú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať. Ale to, aká bude presná forma platformy, sa rozhodlo až na VŠVU. Rozhodoval samozrejme aj rozpočet, naše schopnosti a neposlednom rade aj rozmanitosť našich názorov.

Koľko vás je? Predpokladám, že tím tvoria skôr výrazné osobnosti?

V občianskom združení sme štyria. Neoficiálne nás je šesť. Martin Engler, Lukáš Freytag, Martin Schwarz a ja. Sociálnym sieťam sa venuje Katarína Dudášová. O grafickú úpravu sa stará Klára Štefanovičová, ktorá okrem zborníka dáva dokopy aj plagáty, bannery či iný propagačný materiál. Ako kolektív fungujeme celkom dobre. Samozrejme, nie všetky naše názory sa zhodujú a stáva sa, že dlho diskutujeme o nejakom probléme. Vždy sa však dohodneme, nájdeme vhodné riešenie.

Ako vidíš budúcnosť slovenského komiksu? Vaša práca neunikla ani väčšim vydavateľstvám a objavuje sa už v kníhkupectvách. Pod minuloročným komiksom Všetky tie svety si aj podpísaný. Zarezonoval aj Nežný komiks – témou a spracovaním. Je to na dobrej ceste?

Slovenský komiks sa zatiaľ iba formuje do nejakej viac uchopiteľnej podoby. Nemyslím si, že sa dá povedať jasne, či je to na dobrej ceste, stále sme v začiatkoch. Myslím si, že to ešte nejakú chvíľu potrvá. Rozhodne odhodlanie autorov nevzdať to, aj napriek nepriaznivým finančným podmienkam, odhodlanie vydavateľstiev dať slovenským autorom šancu, aj napriek nižším predajom a čitateľov opustiť skepsu k lokálnej tvorbe.

Dúfam, že sa to nebude formovať len v jednom smere a budú vznikať vo veľkom množstve mainstreamové, a aj takzvané „artové“ komiksy, ďalšie zborníky, webkomiksy, a aj punkové/undergroundové komiksy tiež.

Musia vznikať kvalitné, ale i nekvalitné komiksy, aby sme si vedeli svoj vkus formovať.

Dievča, ktoré si vždy poradí

Červené vlasy zviazané v dvoch vrkočoch trčiacich dohora, pehavá vysmiata tvár. Šaty ušité z rôznych látok, topánky o niekoľko čísel väčšie. Na pleci jej zvykne sedieť opica a keď treba, zdvihne aj koňa. Jednou rukou.

Nemá problém poraziť najsilenejšieho muža na svete, pretože ona je najsilnejším dievčaťom na svete. Svoju silu však nezneužíva, má dobré srdce a správne nastavené hodnoty.

Pozná ju snáď celý svet a tento rok oslavuje už 75 rokov. Pippilotta Provízia Žalúzia Melissa Efraimová Dlhá pančucha, dcéra kapitána Efraima Dlhá pančucha, ktorý bol kedysi postrachom morí a teraz je černošský kráľ. Skrátene Pippi.


Pippi Dlhá pančucha Obálka knihy
Pippi Dlhá pančucha
Adtrid Lindgrenová
Vydavateľ: Slovart, 2016
Formát: kniha
Ilustrátor: Ingrid Vang Nymanová
Pôvodný názov: Pippi Långstrump
Prvý vydavateľ: Rabén & Sjögren, 1945
ISBN: 978-80-556-2371-9
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Pippi nie je ako iné deti. Žije sama bez rodičov vo vile Vilôčke, spoločnosť jej robí iba opica menom pán Nilsson a kôň, ktorý býva na verande. Okrem zvierat sú jej najlepšími kamarátmi deti od susedov: Tomi a Annika.

Keďže Pippi žije sama, nepotrebuje dodržiavať žiadne pravidlá, ktoré zavádzajú dospeláci. Sama si večer povie, kedy má ísť do postele a keď nepočúvne, zopakuje si to ešte raz a prísnejšie.

Nechodí do školy a keď sa tam raz príde pozrieť, pochopí, že škola nie je nič pre ňu. Pani učiteľke tyká, správa sa drzo a akosi nerozumie, prečo by sa mala učiť, koľko hotentotov žije v Austrálii. Pretože, čo ak jeden z nich náhodou zomrie? Potom všetko učenie bolo zbytočné a hotentotom určite nikto nepovedal, aby sa správali tak, aby v učebnici nebola chyba.

Pippi je nekonvenčná, nezávislá, zvedavá, má svoju vlastnú logiku a pýta sa otázky, vďaka ktorým sa zamyslíme nad vecami, nad ktorými inak nerozmýšľame a berieme ich automaticky tak, ako sú. A keďže sú to práve dospelí, čo vytvárajú pravidlá, ktoré život zbytočne komplikujú a ešte ich považujú za normálne, môžeme pokojne prehlásiť, že knihu by si mali prečítať najmä oni.

Príbehy o Pippi vznikli ako rozprávky, ktoré Astrid Lindgrenová rozprávala svojej dcére Karin, keď bola chorá. Do knižnej podoby ich autorka prepísala až o niekoľko rokov neskôr ako darček pre Karin k 10 narodeninám. Následne rukopis poslala aj do najväčšieho švédskeho vydavateľstva Albert Bonniers Förlag.

Vydavateľstvo však knihu odmietlo. Považovalo ju za príliš kontroverznú a obávalo sa, že by mohla mať negatívny vplyv na deti.

O rok neskôr poslala Lindgrenová rukopis Pippi Dlhej pančuchy (Pippi Långstrump) do súťaže vydavateľstva Rabén & Sjögren. Vyhrala prvé miesto a vydavateľstvo knihu publikovalo v novembri 1945 s ilustráciami dánskej ilustrátorky Ingrid Vang Nymanovej. V nasledujúcich troch rokoch vyšli aj ďalšie príbehy o Pippi: Pippi nastupuje na loď (Pippi Långstrump går ombord, 1946)Pippi Dlhá pančucha v Tichomorí (Pippi Långstrump i Söderhavet, 1948).


Pôvodné švédske a prvé slovenské vydanie Pippi Dlhej pančuchy

V slovenskom preklade vyšla Pippi Dlhá pančucha prvýkrát v roku 1968, no detských čitateľov dokáže osloviť aj v roku 2020. Aktuálne môžeme na pultoch kníhkupectiev nájsť vydanie obsahujúce pôvodné ilustrácie od Ingrid Vang Nymanovej, ktoré v roku 2016 prinieslo vydavateľstvo Slovart v preklade Jarmily Cihovej.

Pippi Dlhá pančucha je stále živá. Aj po 75 rokoch vyvoláva vášne a polarizuje čitateľov. Mnohí síce oceňujú jej energiu, nezávislosť, silu, fantáziu a humor, no nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že Pippi je príliš. Príliš drzá, príliš nevychovaná, príliš arogantná, príliš nereálna …Nech už patríme do akejkoľvek skupiny, musíme uznať, že literárna postava, ktorá vyvoláva v ľuďoch toľko emócii, určite tak skoro neupadne do zabudnutia.

Všetko najlepšie, Pippi Dlhá pančucha!


Astrid Lindgrenová nebola len spisovateľka, bola aj aktivistka, bojovníčka za práva detí, rovnosť, ekológiu, angažovala sa aj v oblasti ochrany zvierat. Za život získala mnoho ocenení, okrem iných aj Cenu Hansa Christiana Andersena, ktorá sa udeľuje za výnimočný prínos do detskej literatúry. Na konte má 75 kníh pre deti, z ktorých sa predalo 165 miliónov výtlačkov na celom svete preložených do viac ako 100 jazykov.

Skrátená verzia pôvodného článku publikovaného v Literárnych novinách

Boj (nielen) medzi panelákmi

Naša donedávna vžitá predstava o priateľstve je v ostatných rokoch a mesiacoch konfrontovaná s jej novými podobami. Počínajúc rozmanitými možnosťami sociálnych sietí či aktuálnym celosvetovým fenoménom odlúčenia či izolácie počas pandémie.

Existuje ešte vôbec čosi také, ako hlboko ľudské a zároveň nenútené a uvoľnené rozhovory priateľov v kaviarni či sediacich na gauči v eklekticky zariadenej obývačke? Dokážeme si vybudovať vzťahy s ľuďmi, ktorým necháme „otvorené dvere“ nielen do svojich domovov? Máme ešte vôbec priateľov?


Rozprávočky o deťoch, ktoré nemajú kamarátov Obálka knihy
Rozprávočky o deťoch, ktoré nemajú kamarátov
Anna Valkučáková, Šimon Peter Domček
Vydavateľ: Literárna bašta, 2019
Formát: kniha
ISBN: 978-80-999440-3-0
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Porovnávať skutočný život s preštylizovaným americkým seriálom nedáva zmysel, pravdou však ostáva, že práve obrazy zo života mladých v americkej metropole môžu byť dobrým podnetom k otázkam o existenciálnom rozpoložení ktorejkoľvek individuality.

Aký má význam, že sedím večer v obývačke a sledujem inscenovaný život v dvadsaťminútových epizódach, miesto toho, aby som sa pokúsila sama dotknúť autentického diania vo vlastnom okolí?

Priateľstvo je témou veľkých románov, príťažlivých bestsellerov, ale aj lacného braku. Jeho variácie opísané v literárnych textoch nám umožňujú reflektovať vlastný život. Interpretovať ho jednoducho a zrozumiteľne sa zdá byť komplikované, avšak práve z pohľadu dieťaťa sa to môže podariť. Hľadanie priateľstva je zložitý proces, jeho udržanie hotové umenie. Ak si myslíte, že ste v tom sami, z omylu vás vyvedie útla kniha autorov Anny Valkučákovej a Šimona Petra Domčeka Rozprávočky o deťoch, ktoré nemajú kamarátov.

Jej autori sa v deviatich príbehoch snažia uchopiť a jednoducho priblížiť problematiku priateľstva. Panelákové sídlisko, sterilné, anonymné, avšak s možnosťou vytvárania úzkych komunít, sa javí ako vhodné prostredie.

Inšpirácia pochádza z nevinných detských hier na ihrisku či pieskovisku, pri ktorých ale v skutočnosti ide aj o boj o „najlepšiu hojdačku v okolí“, o popularitu a o prestíž. Podobnosť s realitou je zjavná. Nie je preto náš život iba neustále sa opakujúci zápas o miesto na výslní v partii kamošov medzi panelákmi?

Príbehy sú vyrozprávané hravým, skoro až naivným jazykom. Autori využívajú prvky detského jazyka. V texte nachádzame množstvo zdrobnenín, slangu, hovorových výrazov. Jednoduché vety vytvárajú voľné verše, strofy úplne voľne umiestňujú pomedzi ilustrácie.

V hravom, nespútanom a tak trochu neštandardnom prozaickom texte nachádzame aj graficky oddelené časti vysvetľujúce súvislosti príbehu, alebo poznámky pod čiarou s rovnakou funkciou.

Čitateľovu pozornosť upúta množstvo rečníckych otázok, ktorými sa autori nielen prihovárajú, ale takpovediac aj dobiedzajú. Detsky naivné ilustrácie od jednoduchej čiernobielej kresby ku farebným kolážam detskú knihu oživujú a spestrujú.

Rozprávočky pôsobia úsmevne, vďaka použitému jazyku a ilustráciám roztomilo. S istou dávkou nadhľadu je to ale aj ironická a aj trocha smutná výpoveď o tom, aké ťažké je nájsť si kamarátov.
Deti sa zasmejú a dospelí zamyslia. Najlepšie spoločne.

Keď stretol Natálku a Matúška,
smial sa im,
že nemajú žiadnych kamarátov.
 
Ale ja sa pýtam Rudko,
Prečo oni nemajú rozprávočku o tom,
že im chýbajú kamaráti, ale ty máš, Rudko?
 
Mňau, minecraft, mňau counterstrike,
som frajer, vyspevoval si Rudko,
ale dnes vyzeral trochu zamyslenejšie
ako obvykle.

Na preplnených pultoch kníhkupectiev sa malý zošit vreckového formátu z dielne vydavateľstva Literárna bašta možno tak trocha stráca, avšak aj tu platí odveké „kto hľadá, nájde“.

Vodoveda do poslednej kvapky

Budúci zvedavý študent Vincent sa rozhodne študovať niečo, s čím sa každý z nás bezprostredne stretáva od začiatku až do konca svojho života – predmetom jeho štúdia má byť voda. Vincent, bytom Morské oko vo Vihorlatských vrchoch, sa nevie dočkať toho, ako sa o vode a jej najrozličnejších podobách všetko naučí. Ak chce byť plnohodnotným vodníkom, je to predsa nevyhnutnosť.

Ešte skôr, než sa začne školský rok, sa však stratí Vodoveda - kniha, ukrývajúca všetku múdrosť vody. Kým sa kniha nenájde, vyučovať sa nebude. Vincent sa tak púšťa do najväčšieho dobrodružstva svojho života. Spolu so sestrou Ester a pani učiteľkou Minerálkou Búrlivou začnú po knihe pátrať. Spoločne preplávajú celú vodnú ríšu.


Vincent Obálka knihy
Vincent
Andrea Gregušová, Zuzana Mitošinková
Vydavateľ: Egreš, 2020
Ilustrátor: Lucia Žatkuliaková
ISBN: 978-80-99924-03-2
Jazyk: slovenský
 

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Pátranie sa začína na Morskom oku, neskôr sa cez pramene horských potokov dostávajú do riek, navštívia Čierne more, čosi zistia aj o oceáne. Privítajú ich dažďoví vodníci. Stretnú sa aj s ľadovými vodníkmi, ktorí sa im posťažujú so svojimi pribúdajúcimi problémami. Napokon sa dostávajú k najväčšiemu pokladu – podzemnej vode. Tú strážia malí podzemní vodníci.

Múdru knihu však nikde nenašli a tajomný vodný svet zahalí tieň smútku a úzkosti. Čo si počnú bez svojej múdrej knihy? Pomôžu im pri hľadaní odpovedí ľudia? Nepotrebujú práve oni Vodovedu viac ako vodníci?

 

Knihu Vincent – Pátranie po stratenej Vodovede (Egreš, 2020) jej autorky Andrea GregušováZuzana Mitošinková uzatvárajú šťastným rozuzlením, avšak príbeh vody a jej krehkého sveta sa nikdy nekončí.

„Modrá plocha a život v nej udržiava planétu obývateľnú aj pre nás. Nie je to len voda, ktorú pijeme. Je to aj klíma, v ktorej žijeme. A tvorba kyslíka, ktorý dýchame. Málokto vie, že v moriach a oceánoch sa vznášajú obrovské pláne drobných zelených rastliniek, veľké ako celá Európa, takzvaný fytoplanktón. Predstavujú základ potravinového reťazca oceánov a produkujú viac kyslíka ako jeden dažďový prales. Za každý druhý nádych vďačíme fytoplanktónu.“

Kniha slovenských autoriek okrem príbehu obsahuje aj časti bohaté na informácie, ktoré čitateľovi detailnejšie priblížia skúmané prostredie, ako aj problematiku jednotlivých zastávok hlavných hrdinov.

Infografika tak pomerne dynamický príbeh gradujúceho pátrania po Vodovede na chvíľu spomalí a čitateľom poskytne čas a priestor potrebný na premýšľanie a získanie podrobnejších informácií súvisiacich s vodným kolobehom. Hoci ide o skutočne odborné informácie (bibliografické údaje uvádzajú aj odborný dohľad nad textom), sú detskému čitateľovi prezentované zrozumiteľným, nekomplikovaným jazykom.

Príbeh sledujeme cez ilustrácie Lucie Žatkuliakovej. Autorka využíva najmä odtiene modrej a zelenej s výrazným oranžovým akcentom.

 

Vincent pracuje s aktuálnou a naliehavou témou. Vo vodnom svete má všetko svoje miesto, a každé jeho narušenie znamená nerovnováhu, ktorá sa môže byť fatálna.

Detskému čitateľovi kniha pomôže uvedomiť si jednoduchosť a komplexnosť tejto rovnováhy, dospelý čitateľ si môže po jej prečítaní sám položiť hneď niekoľko otázok. Prečo je táto rovnováha rozvrátená? Je možné to napraviť? Stačí začať od seba? Diskusia sa tak môže začať.

Vydavateľstvo Egreš už niekoľko rokov prináša na knižný trh unikátne, výtvarne a jazykovo kvalitne spracované tituly, ktoré by si možno zaslúžili aj oveľa väčšiu pozornosť čitateľov. Egreš je, podľa tvorcov tohto malého vydavateľského projektu, spomienkou na detstvo, na záhradu starých rodičov, na úctu k prírode.

Pohľad do nášho sveta

To, že technický pokrok denne vstupuje do našich životov, dnes už asi nikoho neprekvapuje. Je však dobré sledovať, do akej miery sa to deje. Náš život je úzko spätý s neustálou technologickou inováciou, na ktorej sa sami podieľame, a aj každým dňom zisťujeme, že o nej všetko nevieme. Sila vplyvu technológií sa nedá odhaliť hneď, dá sa odsledovať iba s odstupom času. Vďaka nim sa stávame súčasťou štatistík, dát a informácií. Sme poradovým číslom, položkou v tabuľke, riadkom v kóde.


Všetky tie svety Obálka knihy
Všetky tie svety
Juraj Čorba
Vydavateľ: Slovart, 2019
Formát: kniha
Ilustrátor: Dávid Marcin
ISBN: 978-80-55643-60-1
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


„Nám ľuďom je súdené, aby sme túžili prekročiť obmedzenia svojich životov s cieľom dosiahnuť večnosť. Čím viac si život ceníme, tým viac nás, paradoxne, zraňujú jeho obmedzenia. A o to väčšia je naša túžba prelomiť ich.“

Program Helios šíri v digitálnom svete antitechnologické posolstvá, vychádzajúce z dezinterpretácií a šíriace virtuálne nepokoje. Je Helios nekontrolovateľný prvok umelej inteligencie alebo porucha samoučiacich sa zariadení?

Poriadne zamotané klbko indícií – kto alebo čo sa skrýva za hrozbou Helios – sa pokúša vyriešiť tím vyšetrovateľov, On a Ona. Odhalia, že na niektorých ľudí majú Heliove posolstvá zvláštny účinok a počas vyšetrovania zisťujú, že s ich misiou čosi nie je v poriadku. Dusná atmosféra, otázky bez odpovedí, záhadná skladačka informácií a dôkazov. Všetko zredukované do čiernobielych obrazov vytvárajúcich celok s prekvapivým záverom. To je komiks Všetky tie svety (Slovart, 2019).

 

 

Zápletky a vrstvy príbehu vás donútia sa k nemu znova vracať a hľadať odpovede na otázky, ktoré sa pri prvom čítaní nevynoria. Dystopická sci-fi žánrovka sa pohráva s alternatívnymi svetmi, na ktoré by sa mohol ten náš v budúcnosti premeniť.

Niektoré sú realite snáď až priveľmi vzdialené, iné však desivo pripomínajú svet, v ktorom práve žijeme. Prestávajú byť pohľadom cez portál do inej dimenzie, či víziou vzdialenej budúcnosti. Pri ich čítaní vieme medzi riadkami nahmatať pulzujúci tep doby, pocítiť závrat, úzkosť či strach pri mihnutí sa vo vlastnom zrkadle. Vieme, kto sa pozerá?


 

 

Experimentálna grafická novela Všetky tie svety poteší najmä nadšencov kvalitného komiksu. Ten už dnes má na Slovensku svoju stabilnú základňu tvorenú mladými autormi, ktorí majú ambície vytvárať diela s nadčasovou hodnotou.

Odvážny kúsok autorskej dvojice Juraj Čorba a David Marcin vo vydarenom prevedení vydavateľstva Slovart si na pultoch kníhkupectiev svoju neprehliadnuteľnú pozíciu vydobyl nielen žiarivo žltou obálkou. Komiks v tvrdej väzbe pôsobí luxusne a samotné výtvarné stvárnenie naznačuje, že v tom to prípade pravdepodobne nepôjde iba o jednorazovú záležitosť.

Návrat jeleních priateľov

Zvyknete pred spaním počítať ovečky? To znie ako nuda. Čo tak vymyslieť si rozprávku? Jeleňatý a Kravatý prišli ako na to. Stačí nevedieť zaspať.

Slovenská autorka Eva Urbanová prináša do sveta kníh pre deti dve nové postavičky, Jeleňatého a Kravatého. To, že ide o poklad z rodinného sveta fantázie, sa dozvedáme hneď v úvode. Autorka venovala knihu otcovi, ktorý kedysi špeciálne pre ňu postavičky stvoril, a ona sa teraz rozhodla na všetky dobrodružstvá, ktoré spolu s nimi v detstve prežila, spomenúť.


Jeleňatý a Kravatý Obálka knihy
Jeleňatý a Kravatý
Eva Urbanová
Vydavateľ: OZ Face, 2019
Formát: kniha
Ilustrátor: Radka Čabrádi Tvrdoňová
ISBN: 978-80-89763-49-8
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Kniha Jeleňatý a Kravatý (OZ Face, 2019) zaujme svojou jednoduchosťou a minimalistickým výtvarným spracovaním. Celá je v dvoch farebných tónoch, snehobiela obálka a stránky kontrastujú s tmavozelenými akcentmi a do príbehu tak vnášajú aj kúsok lesa.

Pri čítaní príbehu čoskoro zistíme, že jej dvaja hlavní hrdinovia nie sú len bežnými lesnými obyvateľmi. Kto sú teda Jeleňatý a Kravatý?

„Jeleňatého som si vždy predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého jeleňa, ale jeleňa jeleňatého, skrátka takého, ktorý vám ako prvý napadne, keď sa povie slovo jeleň. Máte to? No, tak presne taký bol. A Kravatý, keďže bol Jeleňatého najlepší priateľ, vyzeral úplne rovnako, len mal kravatu.“

Jeleňatý a Kravatý sa venujú najrôznejším aktivitám. Kravatý varí svoju kravatovú polievku, spoločne trénujú na olympiádu aj mastia karty. Sú však aj experti na ničnerobenie a majstri dialógu. Svedčí o tom napríklad príbeh Ako Jeleňatý a Kravatý veršovali.

Vzťah oboch nerozlučných priateľov oživujú občasné vzájomné prekáračky a protirečenia. Ich priateľstvo je však predovšetkým o spolupráci a vzájomnej podpore aj nastavenom zrkadle, v ktorom malý čitateľ môže spoznať aj svoje vlastné správanie. Kontrolka, ktorá sa rozsvieti, keď sa udeje niečo tak trochu absurdné. Vtedy je asi čas sa nad sebou zamyslieť, no niekedy sa to absurdné dá s prižmúreným okom akceptovať.

Detským čitateľom príbehy dvoch priateľov dokonale približujú aj ilustrácie Radky Čabrádi Tvrdoňovej. Úprimné oči, majestátne postavy a mohutné parožie, z ktorých vyrastajú jemné lístky. Čiernobiele kresby, bez zbytočných „čačiek“, sú vizuálne pôsobivé. Rýchlo sa neokukajú a dajú sa v nich objavovať detaily dokresľujúce charakteristiku hlavných hrdinov. Nahliadneme cez ne do obydlia Jeleňatého a Kravatého, prezrieme si skriňu na kravaty, vstúpime do útulnej kuchyne a sledujeme ich kartovú partiu či karneval.

Jeleňatý a Kravatý však nie je iba kniha o dvoch netradičných jeleňoch a ich dobrodružstvách, je to aj obraz malého dievčatka, na ktoré si autorka spomína. Dievčatka, ktorému otec krátil dlhú chvíľu vymýšľaním zábavných a poučných príbehov.

Titul Evy Urbanovej preto môže inšpirovať mnohých rodičov, ktorí zvyknú bezmocne blúdiť vo vodách rozprávkových kníh. Niekedy pritom stačí vymyslieť vlastný príbeh, zakomponovať do neho obľúbeného hrdinu či si vymyslieť úplne nových kamarátov, na ktorých si potom deti v dospelosti zaspomínajú.

Strakáč a my

Dnes už nikto nepochybuje, že detská kniha môže nám dospelým pomôcť viesť dialóg s dieťaťom. Kníh, ktoré okrem zábavy ponúkajú aj možnosť hľadať odpovede na detské otázky či vyriešiť konkrétny problém, je veľa. Keď však do tejto kategórie pribudne nový, o čosi výnimočnejší titul, oplatí sa zbystriť pozornosť. Kniha Strakáč a Tíoni vystupuje z nekonečného radu literatúry pre deti nielen svojím vizuálom, ale najmä témou.


Strakáč a Tióni Obálka knihy
Strakáč a Tióni
Daniel Rušár
Vydavateľ: Slniečkovo, 2019
Ilustrátor: Adela Režná
Pôvodný názov: Strakáč a Tioni
Prvý vydavateľ: Albatros, 2019
ISBN: 978-80-89314-44-7
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Strakáč je hravý chlapec, školák, obklopený kamarátmi. Odlišuje sa len navonok jedinou zvláštnosťou. Trpí chorobou vitiligo a jeho kožu pokrývajú biele škvrny. „Batika, batika,“ vysmejú ho jedného dňa deti a Strakáč si uvedomí, že je iný. Pochopí, aké je cítiť sa slabý a smutný.

Daniel Rušar v knihe veľmi priamo konfrontuje detského čitateľa s témou odlišnosti. Strakáč je vylúčený z kolektívu, opúšťa ho aj najlepší kamarát. Spočiatku sa uzatvára do seba, chce svoj problém vyriešiť ukrývaním (zahalí sa oblečením, chodí von len po tme), ale takéto konanie mu silu nedodáva. Neskôr spozná chlapca s veľkým nosom a dievča s veľkými ušami. V snahe zmierniť výstrednosť svojej odlišnosti upozorňuje na ich nedostatky. Pochopí však, že ani toto riešenie mu nepomôže vyrovnať sa s vlastným problémom. Zisťuje, že má s nimi čosi spoločné a v rovnako odlišných deťoch nachádza kamarátov – detsky jednoduché a úprimné.

Skupinku outsiderov však opäť nájdu Tíoni. Autor vytvoril kolektívneho hrdinu, súčasťou ktorého môže byť každý z nás. Tíoni ukazujú prstom na Strakáča a jeho kamošov, nerozumejú ich odlišnosti. Nechápu, že inakosť ich automaticky nezbavuje ľudskosti. Tíoni sú plní predsudkov a majú spoločný cieľ – odsúdiť inakosť. Po príklady z reality netreba chodiť ďaleko. Medzi dospelými a deťmi je však rozdiel v tom, ako sa k tejto situácii postavia.

„Čakali sme, čo urobia. Urobili krok k nám. My sme urobili krok k nim. Dotkli sa nás. My sme sa dotkli ich. Začali sme sa smiať. A oni sa začali smiať s nami. Dlho sme sa všetci spolu smiali a cítil som sa veľmi, naozaj veľmi silný.“

Na všetko neexistujú racionálne odpovede, smiech a radosť môžu byť najjednoduchšou cestou, ako nájsť riešenie problému. Postavičky z knihy to vyriešili po svojom. Čo však môže tento príbeh priniesť detskému čitateľovi? Šikana existuje a je dôležité nebáť sa hovoriť o nej. Kniha chce poukázať na dôležitosť priateľstva, súcit s utrpením iných a na skutočnosť, že z nedostatkov sa dá urobiť prednosť. Je však nutné uvedomiť si, že knihy tohto typu nemôžeme deti nechať čítať samé. Z udalostí príbehu sa vynára množstvo otázok, na ktoré môže dieťa hľadať odpovede. Čo ak by som bol na mieste Strakáča? Čo ak som Tíoni?

Dospelý by mal byť nablízku, aby deťom poskytol odpovede, je jedno, či je to rodič alebo učiteľ.

V množstve titulov pre deti, ktoré dnes vychádzajú, pôsobí Strakáč a Tíoni jedinečne. Autorovi sa podarilo do detského sveta priniesť ťažšie témy, ktoré si zaslúžia interpretáciu. V súhre s ilustráciami Adely Režnej je pestrofarebný a trocha divoký svet Strakáča neprehliadnuteľný.

Knihu vydalo Občianske združenie Slniečkovo v roku 2019.

Štiavnica očami mačky

Vedeli ste, že mačky nerozprávajú iba preto, že sa im nechce? Ján Uličiansky mladým čitateľom predstavuje modrú mačku Lízu s maniermi kráľovnej, ktorá sa jedného dňa „zbalí“ do tašky a odsťahuje z mesta na chalupu. Kniha Líza, mačka z Trojice obsahuje dvanásť príbehov o zložitej mačacej povahe situovaných do uličiek Banskej Štiavnice.


Líza, mačka z Trojice Obálka knihy
Líza, mačka z Trojice
Ján Uličiansky
Vydavateľ: Trio Publishing, 2019
Formát: kniha
Ilustrátor: Vladimír Král
ISBN: 978-80-8170-064-4
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Martinus (kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Líza ťažko znáša konkurenciu v podobe nového prírastku do rodiny jej majiteľov. Malý Max ju nevedomky odsúva z centra pozornosti a hrdá mačka radšej volí ústup, než cestu násilia.

„Prišiel víkend a Líza sa usalašila vo svojej elegantnej prepravnej taške. Keď už bola v aute, na svoj starý domov sa ani neobzrela. Vydala sa v ústrety novému životu.“

Jej novým útočiskom sa stane chalupa v starom banskom mestečku. Zvládne mačka odkázaná sama na seba pobyt v novom prostredí? Ostáva len dúfať, že Banská Štiavnica je dostatočne magické miesto na to, aby sa v ňom Líza nenudila.

Všetečnej a odvážnej Líze sa darí dobre. Čoskoro pochopí, že záhrada pri domčeku jej stačiť nebude. Objavuje v sebe divokosť šelmy a mesto jej zakrátko leží pri nohách. Spoznáva pivnice starých domov, ochutná mäsko v kuchyni malého penziónu, čím si, samozrejme, znepriatelí kuchára. Kvôli výtržnostiam sa dostane do útulku, ale vďaka pánovi Malému nájde cestu späť na chalupu.

Líza spozná trotoár, navštívi Banské múzeum a objaví sa na plátne mladého miestneho maliara – stáva sa súčasťou mesta.

Kniha je koncipovaná ako sprievodca Banskou Štiavnicou. Detského čitateľa Lízinymi príbehmi sprevádzajú ilustrácie Vladimíra Krála, ktoré okrem mačkiných dobrodružstiev ponúkajú pohľad na historické pamiatky a tajomné mestské uličky. Obrázky sú plné fantázie a nebránia sa ani humoru (Starý zámok na mačacej hlave, zdesený guľatý kuchár a mačka s uchmatnutým kúskom mäsa).

Majstrovské vizuálne stvárnenie v spojení s jednoduchými zápletkami vytvára dobre vyvážený celok. Kniha je podľa vydavateľa vhodná pre čitateľov vo veku od päť do deväť rokov, nekomplikované príbehy však zaujmú skôr mladších z uvedenej skupiny.

Kniha Jána Uličianskeho a Vladimíra Krála Líza, mačka z Trojice vyšla minulý rok vo vydavateľstve Trio Publishing a v súťaži organizovanej domom umenia Bibiana a Slovenskou sekciou Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY získala titul Najkrajšia a najlepšia detská kniha jari 2019.

Na pomedzí dní

Fiktívne mesto niekde v Sedmohradsku, hoci pokojne by sa mohlo nachádzať kdekoľvek v postkomunistickej Európe, krátko po revolúcii a páde diktátora. Emma, dospievajúce dievča, sa po tragickej smrti rodičov dostáva do sirotinca, odkiaľ si ju po krátkom čase odvedie stará mama, o existencii ktorej dovtedy nevedela.


Hranica Obálka knihy
Hranica
György Dragomán
Vydavateľ: Zelený kocúr, 2019
Formát: kniha
Pôvodný názov: Máglya
Prvý vydavateľ: Magvető, 2014
ISBN: 978-80-89761-52-4
Jazyk: slovenský
 

Artforum (kniha)Artforum (e-kniha)Martinus (kniha)Martinus (e-kniha)Panta Rhei (kniha)

Odkazy knihkupectiev môžu smerovať aj na iné vydanie titulu


Román maďarského spisovateľa Györgyho Dragomána Hranica (Máglya, 2014) vyvolal po svojom vyjdení v susednom Maďarsku vášnivú diskusiu v literárnych kruhoch. Jeho slovenský preklad prinieslo v máji tohto roku vydavateľstvo Zelený kocúr ako tretí titul edície Pevný bod, zameranej na kvalitnú európsku prózu.

Hlavná hrdinka románu Emma sa ocitá v neznámom meste. Miesto, ktoré ukrýva aj jej minulosť, má byť odteraz jej novým domovom. Prítomnosť je však pre ňu nočnou morou. V meste počas násilného potlačenia prevratu prišlo o život mnoho civilistov. V spoločnosti vládne chaos, neistota a strach. Emma z pohľadu dievčaťa na hranici dospelosti prežíva tieto udalosti ešte intenzívnejšie.

Okrem smútku za rodičmi sa Emma musí v škole vyrovnávať aj s ohováraním starého otca, ktorého považujú za zradcu a prisluhovača starého totalitného režimu, starú mamu v tichosti označujú za bláznivú.

Stáva sa outsiderom v cudzom svete. Cesta k ostatným ľuďom je pre ňu plná prekážok spojených nielen s dospievaním, ale aj s príslušnosťou k rodine.

V príbehu sa stretáva magická fikcia a realita, autor románu sa prejavuje ako majster opisov. Obyčajné predmety, ale aj atmosféru udalostí vykresľuje Dragomán veľmi autenticky, zachádza do detailov. Pôsobivé sú napríklad pasáže, keď opisuje spoločné činnosti Emmy a starej mamy. Pečenie ťahanej štrúdle, varenie slivkového lekváru, skoro až rituálne darovanie norkového kožucha.

Všetky tieto, na prvý pohľad bežné aktivity stará mama vykonáva neortodoxným spôsobom. Pri pečení štrúdle sa trocha čaruje, do slivkového lekváru pridajú trocha byliniek z cintorína. Cítiť z toho nostalgiu za čímsi starosvetským, pôvodným, trocha vidieckym a magickým.

„Idem k pultu, vezmem porcelánovú misu, stará mama mi kývne hlavou, povie, aby som plnku vyliala na cesto v dlhom páse. Všetko sa jej to vlní pod rukami. Rozprestriem orechové čerešne po okraji stola, stará mama povie, dobre, usmeje sa, vysloví meno. Iván. Zdvihne ruky z cesta, obrus sa zavlní, cesta sa samo zavinie, potom sa pohne, akoby sa chcelo skĺznuť zo stola“

V štyridsiatich dvoch kapitolách čitateľ vníma udalosti predovšetkým z pohľadu Emmy a z vnútorných monológov starej mamy, odokrývajúcich jej spomienky na minulosť. Stará mama v nich opisuje tragické osudy svojich židovských kamarátov z obdobia holokaustu.

Kapitoly občas pôsobia ako samostatné epizódy. Majú svoj začiatok aj koniec. Môže sa zdať, že jednotlivé udalosti na seba veľmi nenadväzujú, súvislosti sa však odhaľujú postupne a v závere príbehu dochádza k ich prepojeniu a rozuzleniu.

Dragománova kniha je o hľadaní hraníc. O hranici, kde a kedy sa upaľujú bosorky, hranici medzi detstvom a dospelosťou, magickosťou a realitou či neslobodou a nadobudnutou slobodou.

„Učiteľ povie, že si myslel, že sem chodia takí, čo radi kreslia, takí, čo vedia pracovať aj sami, nielen vtedy, keď sa im prikáže, čo majú robiť. Takí, čo majú vlastné nápady. Ale zdá sa, že my vieme len vyvreskúvať a vyvádzať, ako dobytok. Zdá sa, že tu nikto nevie, čo si počať so slobodou“

A hoci lingvistická hra s názvom románu nie je v texte explicitne prítomná, autor s ňou vo všetkých týchto významoch pracuje.

Jeden z najprekladanejších súčasných maďarských prozaikov György Dragomán, ktorý sa narodil v rumunskom Târgu Mureș, príbeh podáva nenásilne a jeho román rozhodne nie je len svedectvom minulej doby.

Slová učiteľa kreslenia, ktorý zistí, že na výtvarnom krúžku takmer nikto nezačne kresliť sám od seba, nepatria len deťom. Otázka, či vieme, čo si počať so slobodou, je stále aktuálna. Či sme na ňu vôbec pripravení?

Upravená verzia pôvodného článku publikovaného v Literárnych novinách